Príbeh Suzi
Príbeh Suzi je veľmi smutný, ale so šťastným koncom. Suzi nemala šťastie na majiteľov. To, čo o nej vieme je, že mala v čase záchrany asi 15 - 18 rokov, podľa výpalu (štvorčíslie na ľavej strane krku) môže ísť o maďarskú teplokrvníčku, alebo klusáčku. Postavou je to drobná, subtílna kobylka, tmavá hnedka s ponožkami na zadných nohách, cca 145 cm vysoká. Pár rokov bola ponechaná so svojim synom, žrebcom Joeym (Csillag) ich vlastnému osudu. Obaja boli umiestnení v areáli starého družstva, kde sa pásli na tom, čo bolo, niekedy aj na drevenej ohrade, alebo im tam ľudia z dediny doniesli jablká a suchý chlieb. Majiteľ im zabezpečil v zime seno, možno aj nejakú kukuricu, ale nijako sa im nevenoval. A tak tam spoločne živorili dovtedy, kým sa majiteľ nerozhodol, že sa ich potrebuje zbaviť, lebo mu boli nanič. Ponúkal ich na predaj, ale keď sa nikto nenašiel, hrozil im obom bitúnok. Našťastie sa na poslednú chvíľu našli ľudia, ktorí si ich vzali, ale, žiaľ, každého samostatne. A možno s istotou povedať, že išli z blata, do kaluže.
Suzi putovala na jedno miesto, Joey na druhé. Iste si viete predstaviť, aké strašné to pre nich muselo byť, keď ich takto násilne odlúčili od seba. Dvojica, roky na seba silno naviazaná. Suzi sa dostala do rúk osoby, ktorá síce nebola skúsená v chove koní, ale v rámci svojich možností sa o ňu starala, dávala jej dokopy poranenú nohu, zabezpečila jej pravidelnú stravu, korektúry kopýt, veterinárne úkony, sem tam ju vzala na ruke sa popásť mimo výbehu s prístreškom, kde trávila čas v spoločnosti oviec a kôz. S kobylkou však systematicky a hlavne odborne nepracovala, a tak Suzi neovládala ani základné pravidlá slušného správania. Bola takým slobodným dedinským koníkom potulujúcim sa po veľkej "záhrade", čo malo onedlho svoje dôsledky.
Majiteľka ju darovala človeku, ktorý býval neďaleko, s vierou, že u ňho sa bude mať dobre. Mal už poníka, kozy, prasatá, tak by Suzi nebola sama. Bol to však bezcitný človek, ktorý má pomýlené predstavy o tom, ako sa starať o zvieratá, tobôž o kone. Suzi bola u ňho asi 10 mesiacov a zažila tam hotové peklo! Plesnivé, 3 roky staré, takmer čierne seno (uložené voľne pod holým nebom) bolo základom jej stravy. Žiadna podstielka, len otiepky slamy a vlastné výkaly. Nemala výbeh, ten jej v lete nahrádzal "pasienok" na strnisku, bez kúska trávy a vody. Bola tam takmer denne, niekoľko hodín priviazaná asi na 4m lane pri kolíku, aby mohla chodiť dookola a "pásť sa" na pokosenom obilí, teda asi 10 cm vysokom pšeničnom strnisku. Takto biedne živená bola svojim trýzniteľom navyše "jazdená" jeho jazdeckým štýlom - trysk tam a späť cez polia, oranice. Na malú, podvýživenú kobylku dával navyše ťažké westernové sedlo, ostré pákové zubadlo a lietal ako ťažký "cowboy" po okolí.
Výsledkom jeho "starostlivosti" bola na kosť a kožu vychudnutá kobylka so starým, neliečeným zranením na prednej nohe, po ktorej jej ostala škaredá jazva a opuch, s na dvoch miestach roztrhnutou hubou, zrastenou bez veterinárneho ošetrenia, či zošitia, otlakmi na chrbte, vyštiepenými kopytami s hnilobou a jazvami na duši.Za tých, pre Suzi strašných 10 mesiacov sa nenašiel NIKTO v okolí, kto by jej pomohol z tohto neuveriteľného utrpenia. Aj keď vychudnutá stála vedľa cesty, po ktorej denne prešlo x áut a ľudí, ktorí museli vidieť ako tam priviazaná pri kolíku, zúbožená, bez vody, vo vyše 35 C horúčavách trpí. Táto ľudská ignorácia ju takmer zabila. Našťastie sme sa v hodine dvanástej objavili a pomohli jej.
Po ťažkej diskusii s majiteľom a vysvetlení, čoho sa dopúšťa, sme nakoniec Suzi získali darovaním a peši premiestnili do neďalekého jazdeckého areálu, kde mala ostať natrvalo. Počas presunu sme absolvovali aj cestu cez mesto, kde sme okoloidúcim museli vysvetľovať, že práve prebieha jej záchrana. Ľudia len neveriacky krútili hlavou, čo za človeka bol schopný takto doriadiť túto úbohú kobylku. Z "trvalého" domova nakoniec nič nebolo, lebo by z nej nebol úžitok, a tak nám ju doviezli domov. Neboli sme na jej príjem pripravení, už vôbec nie na poskytnutie trvalého domova. Museli sme improvizovať a zo senníka jej narýchlo urobiť box a odhradiť samostatný výbeh, mimo našich dvoch koní. Okrem toho, Suzi mala zvláštne psychické problémy a tiky. Keď ju človek hladkal na hlave, alebo stál pri nej, z ničoho nič sa prudko otočila a vykopla zadnými nohami. Bolo to nebezpečné najmä preto, že v čase našej neprítomnosti doma kvôli práci sa nám o dva kone starali 70 roční rodičia. Nemohli sme riskovať, že ich zraní, alebo rovno zabije. Boli sme nútení hľadať jej nový domov. Zistili sme však, že na Slovensku neexistuje žiadne záchranné centrum, či útulok, ktorý by ju vedel prijať.
Pomoc sme našli až vďaka ochote a ústretovosti "Stanice pro koně v nouzi" v ČR, www.konevnouzi.cz, kde ju boli ochotní vziať. Suzi sme tam previezli na naše náklady. V záchrannej stanici sa dala pomaly do poriadku fyzicky i psychicky, v spoločnosti ďalších koní a ľudí, ktorí sa o ňu vedeli náležite postarať.
Suzi však po zotavení putovala ďalej, do neďalekého jazdeckého klubu, kde s ňou pracovali a odtiaľ si ju kúpili noví majitelia zo Slovenska, už do trvalého domova. S jej novou rodinou sme stále v kontakte, a tak vieme, že je o ňu, našťastie, dobre postarané a ma nových konských kamošov.
Po skúsenosti so záchranou Suzi sme si naplno uvedomili, že takých koní ako ona, či Cooper, ktorého sme už mali u nás, je veľa. Na Slovensku však neexistovali žiadne profesionálne útulky, záchranne, či karanténne stanice pre týrané, zanedbané a zneužívané kone. Tento fakt nás prinútil zamyslieť sa a založili sme naše občianske združenie. Po skúsenosti so Suzi sme sa však rozhodli robiť to inak, aby kôň, ktorého zachránime nemusel putovať ďalej a meniť rôzne miesta, byť v strese z tejto zmeny a neustále si zvykať na nových ľudí, prostredie a konských kamošov a aby sme boli v neistote, či nové miesto bude naozaj v poriadku. Koňom, ktoré prijmeme, už doprajeme trvalý domov priamo u nás. Škoda, že sme nemali podmienky už vtedy, keď k nám prišla Suzi ...
