A pretože sme Cooperovi dopriali profesionálnu chovateľskú a veterinárnu starostlivosť, ale najmä dostatok času na regeneráciu v prostredí s režimom 24/7, s voľným prístupom do otvoreného boxu, kde bol len v prípade veľmi zlého počasia, stále však s prísunom čerstvého vzduchu, stal sa z neho krásny, šťastný, sebavedomý, spokojný kôň, výmyselník a šéf dvojice. Diametrálne odlišné podmienky u nás mu vrátili nielen silu, energiu, ale aj chuť pracovať, a tak sme s ním pomaličky začínali pracovať zo zeme, pod sedlom na krokových vychádzkach, alebo sme spolu s jeho kámošom Lewitom chodili na vychádzky spojené s pasením na ruke. Postupne, pomaličky, krok za krokom bol zaťažovaný pravidelným pohybom. Vedeli sme však, vďaka konzultácii s jeho ošetrujúcou veterinárkou na klinike v Brne, že 100% jeho priedušky a pľúca už fungovať nikdy nebudú. 

Cooper bol miláčik, prítulný, ale veľmi citlivý na zaobchádzanie. Bál sa prudkých pohybov, najmä vodítka a tlaku na svojom tele. Ako to už, žiaľ, u športových koní býva, bol ako mladý stiahnutý z pastviny narýchlo obsadnutý, prijazdený a tlačený do skákania, teda, aby rýchlo ukázal čo vie, nech sa čo najskôr dobre predá. Bol takým veľkým, ťarbavým "deckom", ktoré toho ešte veľa nevedelo, a tak nás čakal kopec práce, kým sa z neho stal pohodový vyrovnaný koník...
Mali sme však čas, nikam sme sa neponáhľali a dopriali sme mu spokojný, aktívny život, v spoločnosti ďalších koní a ľudí, pre ktorých bol Cooper milovaným členom veľkej medzidruhovej rodiny. Po príchode ďalších koní sa z neho stal dokonca neohrozený a rešpektovaný šéf stáda. Všetko nasvedčovalo tomu, že tento nádherný, urastený kôň bude aspoň v takom stave, aby sme si ho užili čo najdlhšie. 

Jediné, čo nám robilo starosti bola jeho oslabená imunita. Z času na čas mal opuchnuté uzliny a hnisavé ložiská. Vždy sme to však úspešne preliečili. Až jedného dňa ... Cooper stretol malú fľakatú poníčku. Nikdy v živote som nevidela takú reakciu veľkého sebavedomého koňa na malého poníka. Cooper sa jej strašne bál. V absolútnej panike a hrôze, hraničiacej s bojom o život, od nej utekal preč. Zažil taký stres, že sa z toho nespamätal. A to doslova. Už onedlho sa na ňom tento, nepochopiteľný strach a stres ukázal v plnej sile. Začalo to problémom so zapáleným okom. Najprv jedným, potom druhým, ale vyliečili sme ich obe. Neskôr však, napriek tomu, že s chuťou žral, výrazne schudol. Opäť sa objavili problémy s uzlinami a očami. Tentoraz mu bol diagnostikovaný Hornerov syndróm a Cooper na jedno oko prestal vidieť.  Dostal sa do stavu, že sme ho museli viesť na súkromnú kliniku do Rakúska, keďže v Brne mu pomôcť už nevedeli a univerzitná klinika vo Viedni ho v potrebný čas nemohla kvôli nedostatku miesta prijať. Na súkromnej klinike, ktorú by sme však nikomu neodporúčali, strávil 1,5 mesiaca a podarilo sa im tam, aspoň, zastabilizovať mu oko. Nesprávne mu však diagnostikovali problémy so zväčšenou pečeňou a nasadili zbytočnú liečbu, preto sme ho hneď po príchode domov nechali vyšetriť pani doc. MVDr. Barbore Bezděkovej, európskej špičke na internú veterinárnu medicínu, ktorá Coopera poznala už z prvej hospitalizácie v Brne. Vďaka nej sme po endoskopii a gastroskopii konečne vedeli, čo mu je.

Pečeň síce bola v poriadku, žiaľ, pani docentka nás nepotešila. Chronická eozinofilná pneumónia, ktorá sa vrátila v plnej paráde už žiadnu dobrú prognózu neposkytla. Boli sme veterinárkou upozornení, že táto choroba spôsobí už len degradáciu jeho stavu, výrazne chudnutie až smrť. Bola to pre nás správa, ktorú sme prijali veľmi ťažko. Veď sme ho už s touto diagnózou objavili a dali dokopy. Strašne sme chceli veriť, že sa to podarí opäť. Cooper bol jeden z našich prvých zachránených koní, ktorého sme k nám prijali natrvalo. Začal sa boj s časom. Dopriali sme mu všetko, čo bolo v našich a veterinárnych možnostiach. Tešili sme sa z každého gramu, keď pribral, dúfajúc, že to zase dáme. 

Potom to však prišlo. K už uvedenej diagnóze sa pridala ešte jedna, s ktorou už Cooper nemal najmenšiu šancu. Chronická neuropatia (difúzna neuromuskulárna porucha), t.j. odumieralo mu svalstvo. Cooper bol však úžasný bojovník a my sme bojovali s ním. Ale, aj napriek tomu, že dostával kvalitnú stravu a žral, neustále chudol a keď som ho raz ráno našla ležať a on sa už nevedel postaviť, okamžite sme to riešili jeho eutanáziou. Nemohla som sa pozerať na to, ako veľký bojovník prehráva svoj boj o život. Odišiel tíško a nám ostala obrovská rana na duši a v srdci. Zbohom chlapček, náš milovaný modroočko, navždy ostaneš v našich srdciach ...